Prebúdzame sa ešte do tmy v kajute parníku plávajúcom po pokojnom Níle. V mesačnom svite je rieka tak pokojná, že človek si ani  neuvedomuje jej majestátnosť a prvenstvo. Schádzame  dolu po mramorovom schodisku , ešte stále ospalí opierajúci sa o masívne mosadzné zábradlie tohto riečneho parníka, ktorý dekórom pripomína Nautilus slávneho kapitána. Vo vstupnej hale si sadáme do kresiel a posrkávame horúcu kávu akoby sme naivne verili, že nás preberie a my si začneme skutočne uvedomovať dobrodružstvo, ktoré nás čaká. Ospalosť preruší až príchod šoféra, ktorý nás odváža ešte stále za tmy do prístavu, kde už na nás čaká bárka, ktorá nás prevezie na druhu stranu rieky – do údolia kráľov.

                 Prichádzame na ono miesto, srdce sa nám rozbúši pretože to čo vidíme nám vyráža dych. Do veľkej výšky týčiace sa teplovzdušné balóny, ktoré ešte v tme svietia ako obrovské farebné žiarovky. Postupne zhasínajú ,zažínajú a kyvu sa z boku na bok v rytme prebúdzajúceho sa vetra. Na štarte je pomerne rušno, veď nie sme sami kto chcel zakúsiť let nad egyptskou krajinou ktorú pretína modro zelený pás a všade okolo len púšť.